História článku: 11.6.2023: publikovanie, 22.6: aktualizovaný ilustračný obrázok, doplnená zásada “sleduj tok peňazí”, 28.6: pridané porekadlo “podľa seba súdim teba” a podkapitolu “kto je skutočný fašista či zlodej?”, 24.7: doplnená kapitola “ako rozoznať či sa jedná o ruský útok alebo ukrajinskú PVO”, 29.8: info z podobného článku “jak rozlišit co je pravda”
Nedávno som videl “Bájku o klebetách”, v ktorej majster odporúčal každú správu najprv “preosiať správu cez 3 sitá”. Prvým z nich bola otázka: “je tá správa pravdivá?”
Dnes to ale nie je až taká jednoduchá otázka. Žijeme totižto nielen v dobe informačnej vojny, ale dokonca počas skutočnej vojny. A vo vojne pravda umiera ako prvá.
Nemali by sme teda hneď uveriť všetkému, čo sa nám predkladá. Na tomto sa (paradoxne) zhodnú všetci: aj “korporátne” (mainstream), aj “slobodné” (alternatíva) médiá vyzývajú ku kritickému mysleniu. Ich prístup je ale rozdielny: korporátne médiá vyzývajú “preveriť si zdroj”, slobodné médiá si kladú otázku “cui bono?”.
Ja si kladiem podobné otázky, ale moja prvá otázka je iná + kladiem si aj ďalšie.
Tu je v skratke “moje sito”:
1) filter projekcie/pokrytectva (“nehovorí o sebe?”)
2) “cui bono?” (“komu to prospeje?”) => sleduj tok peňazí
3) “Occamova britva” (sú na to dôkazy? Je to aspoň logické?)
4) bohorovné tvrdenia + opakovanie => červená kontrolka!
5) slovíčka “údajne” + “tvrdí že” => nie sú fakty
6) nikto nemôže vedieť, čo si druhý myslí
7) nálepky poukazujú na nedostatok faktov
8) korešponduje nadpis s textom?
9) neodporuje doterajším faktom a skúsenostiam?
10) zdroj informácie: klamal predtým? nešíri propagandu? čo zamlčiava?
Ešte pred tým, ako tieto “kroky” detailnejšie opíšem, považujem za vhodné uviesť spomínanú bájku a vysvetliť, prečo samotný zdroj ako etalón pravdy nestačí
Bájka o klebetách.
K napísaniu tohto článku ma inšpirovala “Bájka o klebetách”, v ktorej prišiel jeden človek k mudrcovi s nasledujúcimi slovami:
- “Vieš čo dnes o tebe povedal tvoj priateľ?”
- “Počkaj” – zastavil ho učiteľ. “Preosej všetko, čo sa mi chystáš povedať cez 3 sitá.”
- “Čo sú to za 3 sitá, o ktorých hovoríš?”
- “Po prvé to preosej cez sito pravdy. Si si istý, že všetko čo mi chceš povedať je pravda?”
- “Nie, proste som o tom počul”
- “Dobre, takže ty nevieš, či je to pravda, alebo nie?! Tak to preosejeme cez druhé sito, sito dobroty. Chceš povedať o mojom priateľovi niečo dobré?”
- “Nie” – s ľútosťou dopovedal žiak
- “Takže” – pokračoval učiteľ – “sa chystáš povedať o ňom niečo zlé, pričom ani si nie istý, že povadané bude pravda?!”
“Teraz to preosejeme cez tretie sito, sito prospešnosti. Je to také dôležité, aby som to počul, čo mi chceš povedať? - “Nie, nie je to také nevyhnutné” – súhlasil žiak.
- “Takže” – povedal učiteľ – “to, čo chceš povedať, nie je ani pravda, ani to nie je dobré, ani prospešné?!”
- “Nóó, hmmm?!”
- “Načo to potom hovoriť?”
“Dôveryhodný zdroj” nestačí
Pre začiatok si treba uvedomiť, že neexistuje zaručene dôveryhodný zdroj. Každý môže byť zneužitý na propagandu. Dokonca aj my sami môžeme byť presvedčení o niečom čo nie je pravda a môžeme toto klamstvo/manipuláciu v dobrej viere šíriť ďalej. Zároveň aj ten najmenej dôveryhodný zdroj, ktorý nám doteraz klamal, môže mať v určitých ohľadoch pravdu. Aj bude mať.
Preto “preverenie zdroja” dávam až na posledné miesto a naopak, ako prvé miesto dávam kontrolu, či náhodou preverovaná správa nehovorí v skutočnosti o samotnom zdroji/šíriteľovi, ako o správe samotnej.
Je tu ešte druhý faktor: delenie zdrojov na “pravdivé” a “konšpiračné” sa zneužíva na propagandu. Je to prakticky základom dnešnej propagandy: označiť konkurenčné zdroje ako “dezinformačné” a tým dosiahnuť jednostrannú propagandu. Robí sa to tak, že ku zdrojom so skutočnými dezinformáciami sú priradené aj zdroje s opozičným názorom.
Presne za týmto účelom je vytvorený projekt “konspiratori.sk” (platený okrem iných aj vládou USA, teda je jasné čo bude propagovať), ktorý prehnane kritizuje pronárodné médiá a ignoruje skutočné dezinformácie u nadnárodných médií. A to všetko robí len preto, aby sa zbavil konkurencie (označením za dezinformátorov im znemožňuje financovanie cez on-line reklamu). O skutočné dezinformácie im nejde, nezaujímajú ich portály ktoré riešia “plochú zem” a podobné.
Ak vám teda niekto argumentuje tvrdením, že “váš zdroj nie je dosť dobrý”, tak už len tým samotným klame (aj keď o tom možno nevie, lebo je zmanipulovaný). Zároveň tým naznačuje, že pre svoje tvrdenie sám nemá lepšie argumenty.
Moje zásady pri posudzovaní pravdivosti
1) Ako prvé aplikujem filter pokrytectva: “nehovorí o sebe?”
Pokrytec totižto obviňuje druhých z toho čo sám koná.
Na Slovensku k tomuto máme dve výstižné porekadlá:
- “zlodej kričí, chyťte zlodeja”
- “podľa teba súdim seba”
Teda ako prvé treba preveriť, či ten kto niekoho obviňuje, sa len nechce vyviniť z vlastných činov, ktoré sám pácha. V časoch vojny sa na propagandistické účely používa “útok pod falošnou vlajkou” na krivé obviňovanie protivníka.
(alebo inak: Zlodej kričí chyťte zlodeja)
Ukážkové obvinenie, ktoré ja považujem za sebakritiku:
“Situácia je alarmujúca a to, čo potrebujeme, je prestať šíriť bludy o covide. Prestať tliachať o covide a musíme počúvať odborníkov”, vyhlásila prezidentka Zuzana Čaputová.
Kto je skutočný fašista, zlodej či mafián?
Keď teda počujem politikov – ktorí tu vládli posledné 3 roky – ako svojich oponentov nálepkujú slovami ako “fašisti”, “zlodeji” či “mafiáni”, vždy sa zamyslím, či to náhodou nesedí práve na nich. A nielenže to sedí ako riť na šerbeľ:
- každý na vlastnej koži zažil, že práve Matovičova vláda (a ostatní, ktorí tieto nálepky používajú) obmedzovala ľudské práva podobne, ako nacistické Nemecko ombedzovalo práva Židov
- cez nákupy testov/zbraní, nevýhodné štátne zákazky a rozoberanie pandemickej pomoci okrádali Slovensko
- a cez mafiánske praktiky šikanovali opozíciu + ľudí ktorí ich mohli ohroziť
(cez chobotnicu mimovládok + Čurilovcov + “liberálnych” médií + spriaznených sudcov = teda cez organizovanú skupinu => obviňovali z “organizovanej skupiny”)
Zároveň sa ukázalo, že ich obvinenia boli klamlivé, keďže ich nedokázali preukázať ani za tri roky, počas ktorých tu vládli a mali pod palcom políciu a súdy:
- údajného “fašistu” dokázali odsúdiť len za charitu (nie za extrémistický čin)
- údajných “zlodejov” a “mafiánov” dokázali obviniť len z organizovania tlačoviek
(na ktorých paradoxne odhaľovali zlodejské a mafiánske praktiky Matoviča a Kisku) - .. dokonca sa teraz ukazuje, že aj za vlád Smeru kradli hlavne ľudia typu “Mária, ty si ten podvod spáchala”
2) Ako druhú vec treba zohľadniť “cui bono?” (“komu to prospeje?”)
Názorný príklad: zničenie Nord stream => je škoda pre Rusko + Nemecko, zarábajú na tom iní producenti plynu, znižuje to konkurenciu mimoeurópskym štátom, prospieva to aj Ukrajine + NATO
Pri posudzovaní tvrdení sa odporúča používať Occamovu britvu, podľa ktorej to najjednoduchšie vysvetlenie je to najpravdepodobnejšie:
Ak na nejaký jav sú viaceré vysvetlenia, je lepšie uprednostniť to najmenej zložité.
Podobným kritériom na hodnotenie pravdivosti slúži zásada “sleduj tok peňazí”:
- ak existujú 2 navzájom sa vylučujúce správy – napr. že “ruský Kindžal zničil PVO Patriot” + “ukrajinský Patriot zničil hypersonickú strelu Kindžal”
=> a akcie výrobcu Patriotu po tejto správy klesli
=> je zjavné, čo bolo skutočnosti zničené 😉
3) Sú na to dôkazy? Ak nie, je to aspoň logické?
Názorný príklad: tvrdenie “Rusi ostreľovali Jadrovú elektráreň, ktorú okupujú” je nielenže nelogické, ale aj nepreukázateľné. Bolo to tvrdenie bez dôkazov. Zároveň to bol nezmysel.
(neskôr sa aj samotní Ukrajinci priznali, že na tú elektráreň strieľali)
4) bohorovné tvrdenia + nekonečné opakovania
Pri bohorovných tvrdeniach – hlavne bez dôkazov, ktoré nie je možné preveriť – by vám mala zablikať červená kontrolka. Rovnako aj pri “miliónkrát opakovaných tvrdeniach”, lebo všetci určite vedia, že základom propagandy je “miliónkrát opakovaná lož”
Ukážka 1: “ruská raketa v Poľsku” sa ukázala ako hoax, no viacerí politici tento hoax šírili
Ukážka 2: “Bezpečné a účinné” (myslím, že k tomuto niet čo dodať!)
5) pozor na slovíčka: tvrdenie nie je fakt, “údajne” nie je fakt
Je rozdiel keď niekto bohorovne napíše “do Poľska dopadla ruská raketa”
.. a keď pravdivo poinformuje “Zelenský tvrdí, že do Poľska dopadla ruská raketa”
=> táto správa je síce pravdivá, ale nie je to fakt: nevieme z nej, či je naozaj ruská
Rovnako nie je fakt ani veta, v ktorej je použité slovíčko “údajne”.
Takáto veta naznačuje, že samotný redaktor jej neverí. Alebo naopak, môže slúžiť na propagandistické potlačenie pravdivosti správ, ktoré nie sú systému pohodlné.
6) nikto nemôže vedieť o tom, čo si niekto druhý myslí
Správy typu “Putin si myslel”, “očakával” alebo “veril, že” nie sú skutočné informácie, ale len domnienky. Je to len mlátenie prázdnej slamy, alebo cieľavedomá manipulácia.
Kto rieši to, čo si druhý myslí, dáva tým najavo, že proti nemu nemá reálne fakty.
Kto rieši nepreveriteľné pocity a nie fakty, asi nás chce oklamať.
7) pozor na zbytočné nálepky: indikujú nedostatok faktov
Ak niekto musí ku menám dodávať dehumanizujúce prívlastky (napr: “fašista”, “extrémista”, “agresor”, “dezolát”) tak to robí v prvom rade preto, aby oponenta ponížil. V druhom rade – prejdením do osobného útoku – zároveň ukončuje slušnú diskusiu.
Kedy je na takéto niečo človek odkázaný? 😉
Keď pravda nie je na jeho strane. Keď nemá lepšie argumenty.
Poznámka: slovné spojenie “zahraničný agent” (ktoré niektoré štáty majú v zákonoch) nie je dehumanizujúca nálepka, ale dovysvetľujúci prívlastok.
8) korešponduje nadpis s textom?
Nadpis by mal zovšeobecňovať text článku a nemal by s ním byť v rozpore.
Ukážka: ak sa v texte vyskytuje text z ktorého vyplýva, že “Rusi a Ukrajinci sa navzájom obviňujú” => nemôže mať článok nadpis “Rusi odpálili priehradu”
Mimochodom, tento článok sa dnes už vygoogliť nedá a v diskusii k nemu je iný text:
9) neodporuje doterajším faktom a skúsenostiam?
Korešponduje táto informácia s doterajšími informáciami? Mohlo sa to stať aj inak?
Poznámka: keď je nová informácia v rozpore s tým čo považujeme za pravdivé, neznamená to že to nie je pravda, lebo nepravda môže byť aj to čo sme vedeli dovtedy
10) až posledná vec ktorú treba zohľadniť je “zdroj informácie”
a) ak zdroje dezinformovali nadpisy, alebo bohapusto klamali predtým, je pravdepodobné že nám budú klamať aj teraz .. ale nie je to pravidlo, preto to uvádzam až na poslednom mieste
b) vždy si treba položiť otázku: “mohla by to byť klamlivá propaganda?”
c) a treba mať aj na pamäti, že jednostranné zdroje zamlčiavajú fakty ktoré im vadia, preháňajú to čo im vyhovuje, a bagatelizujú to čo im škodí
Proces posudzovania pravdivosti
Pre mňa neexistuje len lož a pravda, lebo nemôžem vedieť všetko. Informácia teda nemusí byť len pravdivá, alebo nepravdivá, ale aj pravdepodobná, či nepravdepodobná.
A tak sa ku nim aj správam. Ak nejakej správe doterajšie fakty odporujú, tak ju nemôžem hneď brať ako fakt. Ani ju nemôžem zavrhnúť, ak prejde “mojim sitom”. Čo potom? Treba prehodnotiť pôvodné “fakty”: nemôžu zostať “pravdivé” ale len pravdepodobné, alebo dokonca klamlivé.
V skutočnosti treba ku správam pristupovať ako ku “teórii”. Citujem:
Teória je súbor tvrdení o predmete výskumu, ktoré v danej etape poznania považujeme za pravdivé. Vyžaduje sa, aby nebola v rozpore so súčasnými skúsenosťami a výsledkami experimentov a bola vnútorne konzistentná. Teória je zovšeobecnením skúseností z praxe. Teória často predpovedá vlastnosti a javy, ktoré v čase formulovania teórie ešte neboli prakticky pozorované. Ak sa takéto predpovede potvrdia, je to silný dôkaz o pravdivosti teórie, ak sa nepotvrdia, tak je daná teória falzifikovaná a musí sa preformulovať, alebo musí vzniknúť úplne nová teória.
Správy ktoré sa ku nám dostávajú by sme mali brať kriticky.
Ak si nemôžeme byť istí, že sú pravdivé, tak ich za pravdivé nepovažujme. Bodka.
Záver
Ako vidíte, pri preverovaní každej informácie treba:
- zvážiť množstvo súvislostí, ktoré si vyžadujú námahu
(ktorú sa každému vynakladať nechce) - znalosti (ktoré nie každý má, alebo k nim má prístup)
- a čas (ktorý je drahý každému)
Nie je to teda jednoduchý proces a je preto pochopiteľné, že to nerobí každý.
(už len kvôli tomuto sa treba mať na pozore, lebo klamári a propagandisti to zneužívajú)
Človek je zároveň tvor dôverčivý, takže je pre neho normálne, ak sa spolieha na iných: ak verí “odborníkom” a “autoritám”. Mnohých možno doteraz ani len nenapadlo, že by mohli byť klamaný.
Dnes už ale vieme, že nám vládnu ľudia, ktorí nám preukázateľne klamali do očí aj napriek predloženým dôkazom (ako spravil napr. Jaroslav Naď, keď tvrdil, že “S300 neplánujeme poslať na Ukrajinu” napriek fotke z transportu S300). Alebo dokonca nahulváta poruší predvolebný sľub (ako Čaputová, keď pred voľbami tvrdila, že zmluvu na americké základne nepodpíše). No a nemôžeme zabudnúť ani na Matoviča, ktorý z predvolebných sľubov splnil len jediný (aj to až tak nepodstatný, že som o ňom ani len netušil, kým som si neprečítal ten článok .. navyše tým len “rozdával z cudzieho”).
Týchto troch klamárov určite poznáte aj vy. A možno ste sa nimi nechali aj oklamať. Vedieť rozpoznať klamstvo je teda v dnešnej dobe nutnosť.
Dúfam, že sa vám to v nadchádzajúcich voľbách podarí a nenecháte sa oklamať.
Ukázal som, ako informácie posudzujem ja. Zatiaľ mi to celkom vychádza, keďže som doteraz ešte nevolil nikoho, kto by ma tak oklamal, ako tí spomínaní traja.
Máte aj vy nejaký podobný tip, alebo som na niečo zabudol?
Názorný príklad
Dodatok 24.7.2023: ako rozlíšiť útok rakiet od škôd spôsobených PVO?
Slovenské médiá v článku s nadpisom “UNESCO je zdesené: ruský útok na historické centrum Odesy poškodil až 25 budov” o poškodení kostola informovali takto:
Organizácia UNESCO odsúdila útoky ruských jednotiek, ktoré zasiahli niekoľko kultúrnych pamiatok v centre Odesy.
Môžeme túto túto správu považovať za pravdivú?
Spôsobil ju naozaj “ruský útok”, alebo skôr “ukrajinská PVO” (protivzdušná obrana)?
Na telegrame sa práve na toto objavil návod:
Otázka: ako rozlíšiť priamy útok na budovu od pádu rakety, alebo trosiek zostreleného vzdušného cieľu?
Odpoveď:
pri priamom útoku na cieľ sú krátery v zemi obrovské a budova je rozobratá po zem. Ak bola odstrelená strecha budovy a iba vrchné poschodia, ide o rakety ukrajinskej PVO, ktoré minuli vzdušný cieľ a dopadli na budovu, alebo o trosky zostreleného vzdušného cieľa.
Príklad Odesy:
Ukrajinská protivzdušná obrana špecificky zlyháva. Rakety nielenže minú cieľ, ale následne padajú na mesto – o tom svedčia videá očitých svedkov z tejto noci.
Dá sa postupovať aj podľa môjho “sita pravdy”:
- Je pravdepodobné, že médiá prekrúcajú skutočný dôvod poškodenia kostola?
- Samozrejme, veď to už spravili napr. pri rakete v Poľsku.
- Prospeje Rusku ničenie starobylých ruských národných pamiatok?
- neprospeje, lebo Odesa je staroruské mesto a pravdepodobne ju obsadia Rusi.
- hodí sa to ale Ukrajine, ktorá v poslednej dobe “bojuje” aj proti kostolom a veriacim.
- Existujú dôkazy, že sa jedná o “ruský útok”?
- naopak, fotka dokazuje, že sa jedná o dôsledok protivzdušnej obrany Ukrajiny
- tvrdenie “ruský útok na historické centrum” je nielenže nelogické, ale aj bohorovné
Ja teda túto správu považujem za hoax, alebo provojnovú propagandu.
A dodám ešte konšpiračnú teóriu: Čo ak si to naschvál odpaľujú samotní Ukrajinci?
Veď vidia že prehrávajú a ak sa nič nezmení, tak aj Odesa pripadne Rusku
=> teda takto môžu praktizovať “taktiku spálenej zeme”, aby nič Rusom nenechali + dokazovali svetu že Rusko je agresor + zároveň zničili Ruskú históriu a kultúru
Dodatok 29.8.2023: článok na podobnú tému
Práve som narazil na článok Poznávání reality – jak rozlišit, co je pravda a co ne,
když to nejde vědecky ověřit. Je v ňom o čosi lepšie vysvetlené to, čo som sa snažil povedať o neistote: že o mnohých udalostiach proste nevieme, či sú pravdivé. Ani o ich pravdivosti nezískame dôkaz. Ale to vôbec nevadí.
Podstatné je:
- mať otvorenú myseľ
- brať všetko s rezervou (ak to nie je potvrdené)
- rovnako ako neprijímať všetko ako pravdu, nemali by sme ani neodmietať všetko s odôvodnením, že sa jedná o bláboly
Berte to tak, že ze začátku nesbíráte vědomosti, ale informace. Ty můžou bejt pravdivý nebo nepravdivý, a bude chvíli trvat, než se vám vyjasní, co je co. Člověk se musí naučit přijímat tyhle informace jako “možná je to pravda a možná ne”, zařazovat je do přihrádky “zatim nevyjasněný”, a teprve postupně přicházet na to, co má jakou hodnotu. Kdo chce hned jasně vědět, co je pravda a co ne, ten tady pohoří. V podstatě je to jako detektivní práce – máte nějaký vodítka a spoustu neznámejch, a postupně si to všechno dáváte dohromady. Dobrat se ke správnýmu výsledku nějakou dobu trvá, vyžaduje to hodně analýzy a nějakou tu intuici, a občas holt šlápnete vedle. Ale nevim o tom, že by existovalo přesvědčení, že práce detektivů je k ničemu, protože pracujou s “neověřenejma” informacema.
Že je něco neověřený, neznamená, že to nemá hodnotu
Operovat v nejistotě by neměl bejt tak velkej problém, ani něco, čemu by se člověk měl vyhybat. Je to jedna z velkejch lekcí 3D. Člověk se musí naučit pracovat s pravděpodobnostma a celej život hledat.
Koneckonců, malý dítě se naučí a pochopí spoustu věcí, aniž by o nich mělo nějaký “důkazy”, nebo ho vůbec napadlo, že má nějaký důkazy požadovat.
Čím víc toho prostudujete, tím lepší budete mít o tématu představu, i když jsou polovina prostudovanýho materiálu nesmysly
Jestliže se ke každej pravdě musim prokousat třema nepravdama, tak se pořád 25-procentní rychlostí dostávám k pravdě.
Tady platí jednoduchý pravidlo – pravda do pravdy vždycky zapadá. Napasovat do sebe několik lží je vždycky obtížný, a čím víc jich je, tím těžší je udržet při životě nějakej uvěřitelnej příběh. Tohle vidíme jasně u politiků – nalžou toho tolik, že už se v tom sami ztrácí, a ty jejich lži si mnohdy protiřečí. K tomu u lží a dezinformací vždycky dřív nebo později dojde. Lháři nemaji ve zvyku bejt konzistentní a věci si pořádně promejšlet. Kdo dává pozor dostatečně dlouho, ten se nenechá oblafnout.
Čím víc dat, tím kloudnější závěry.
Kromě mozku máte srdce a intuici
Intuice je v podstatě taky “neověřená” věc, ale jen nejzabedněnější ignorant by tvrdil, že je to nějaká neexistující blbost. Většina lidí asi zažila, že když si přečtou něco “neověřenýho”, ale potenciálně pro ně důležitýho, že to s nima někdy silně “rezonuje”. Vnitřně cítí, že to nejspíš bude pravda, nebo že je to aspoň někam dovede.
Bláboly se odhalí celkem snadno
Jakmile se do toho trochu dostanete, přijdete na to, že velká spousta těch blábolů a dezinformací se dá odhalit celkem snadno a neni nutný na to vyplejtvat zas tak moc času.
dojde vám, že zdroj, kterej vám řiká, co “musíte” a “nesmíte” dělat, asi nebude STO.
Takže vyloučíte zdroje, který se pokouší nějak ovládat váš život, stejně jako zdroje, který vás vedou k pasivitě. Pochopíte, že nemůžete věřit nikomu, kdo vám tvrdí, že patříte mezi nějaký “vyvolený” a jste “lepší” než někdo jinej, nebo že ta jím propagovaná cesta je ta jediná správná. Časem i vstřebáte, jak se tyhle pochybný zdroje prezentujou a budete schopni je identifikovat snadnějc. A jak porostou vaše vědomosti obecně, veškerý tyhle lži budou postupně viditelný už z dálky.
Jak to do sebe zapadá:
Když posbíráte čtyři pravdy, nemůžou si nikdy navzájem protiřečit. Když posbíráte čtyři lži, nějakej nesoulad se tam pravděpodobně objeví.
Když vám do toho, co už víte, nová informace zapadá, je slušná šance, že je pravdivá (ale pořád je to dobrý brát s rezervou a nechat to trochu “uležet” – v podstatě každá nová informace by měla projít nějakym “testovacím obdobím”). Když si nová informace protiřečí s něčim, čím už jste si celkem jistí, nejspíš pravdivá nebude. (Tady je nicméně dobrý vést v patrnosti, že protiřečení může bejt někdy jen zdánlivý a s dalším přísunem informací se může vyjasnit.)
Když se na všechno to vědění budeme dívat jako na skládanku z tisíců dílků, tak je zřejmý, že čím víc dílků máme poskládanejch, tím lepší představu máme i o tej části, kterou ještě poskládanou nemáme.
A ešte:
- Nebát se omylů
- Částečně pravdivej materiál má pořád hodnotu
- Teorie a zkušenosti se navzájem podporujou
- Networking – věci se vyjasňujou, když o nich mluvíte s jinejma lidma
- (kapitolu “Stopy pravdy” už čítať nemusíte, ak nemáte dostatok času)
Súvisiace články:
Ako spoznať manipuláciu v diskusii (plus test ako zmanipulovanosť spoznať aj na sebe)
Poznávání reality – jak rozlišit, co je pravda a co ne, když to nejde vědecky ověřit