Prešiel som viacerými foťákmi rôznych typov a značiek (už som spomínal).
Nakoniec som skončil u nezrkadloviek Olympus PEN, lebo sa na moje použitie najviac hodia.
Vďaka novým možnostiam fotenia sa mi zmenili fotografické zvyklosti a zvýšili nároky na komfort. Mnohé z nich majitelia zrkadloviek nedokážu pochopiť, preto som ich tu spísal a vysvetlil. Čo konkrétne?
Profi model E-P1
Po určitej dobe používania Fuji F50fd som zistil že mi jej výkon nestačí. Bol to najlepší kompakt svojej doby, zrkadlovku som nechcel (napíšem v ďalšom článku prečo) a akurát prišiel na trh nový typ foťákov, ktorý združoval výhody veľkého snímača zrkadloviek aj skladných rozmerov kompaktov. Keď Olympus vydal E-P1, vyzeral to ako ideálny foťák pre mňa. Tak som si ho kúpil v sete so seťákom a pevnou 17-kou F/2.8. Nesklamal.
Obrazový výkon
Ako som už spomínal, vďaka fungujúcej stabilizácii, (mierne) svetelnému objektívu a dostatočnej kvalite na ISO 1600 som získal to čo som chcel a už mohol fotiť v miestnostiach bez blesku. E-P1 blesk nemá a nečudujem sa Japoncom že ho neimplementovali: za bežných situácií vôbec nie je potrebný.
Ku foťáku som síce blesk nakoniec dostal, ale externý. Použil som ho ale iba dvakrát, presnejšie povedané ho vyžadoval kamoš, ktorý bol na blesk navyknutý vďaka návykom z jeho kompaktu.
Zmena 1: prestal som používať blesk
Rollery
Prvý PEN bol plánovaný ako profi model. Ako cenovo dostupná Leica, nie prerastený kompakt.
Tomu odpovedala aj jeho výbava: mal funkcie, ktoré majú len profesionálne foťáky, napríklad:
- vodováhu – môže asistovať pri správnej kompozícii, hlavne u krajiniek
(stromy nakrivo nevyzerajú pekne, správne spravený záber – vodorovný – je fakt poznať) - dva rollery – výrazne zjednodušujú a zrýchľujú ovládanie
- možnosť nakonfigurovať si rôzne funkcie na jednotlivé tlačidlá/rollery
Po dlhšej dobe fotenia výlučne PEN-om som znovu zobral do rúk svoj predchádzajúci ultrazoom a bol som až zhrozený aké je jeho ovládanie pomalé, zdržujúce a nekomfortné.
Keď som chytil do rúk kamoškinu D5100 a bolo to podobné, navyše ma po chvíľke používania začali bolieť ruky.
Zmena 2: foťák so zlým ovládaním u mňa nemá šancu
Pevná 20-ka
Rozdiel medzi seťákom a pevnou 17-kou nebol až taký veľký (predsa len F2.8 vs F3.5 seťáku nie je až tak citeľný), tak som sa neskôr odhodlal ku kúpe svetelnejšieho skla (Lumix 20mm F1.7). Svetelným sklom ale treba omnoho presnejšie zaostrovať a aj najmenší pohyb foteného môže zničiť záber. E-P1 zaostrovala skoro sekundu, prekomponovávanie by pridalo ďalšie spomalenie. Našťastie fotenie ľudí uľahčuje detekcia tvárí: vďaka nej je možné hneď po zaostrení spraviť záber (na rozdiel od prepkomponovávania s namáčknutím, ktoré určitý čas trvá a fotená tvár sa za ten čas môže pohnúť – dostať mimo HO) a zaostrenie (na oči) je bezproblémové. Najnovšie modely dokonca umožňujú určiť na ktoré oko má foťák zaostriť.
Zmena 3: začal som si vážiť face detection
Svetelné sklo je super vec, ale v kombinácii s veľkým snímačom je to “smrteľná” kombinácia. U bežného fotenia mi to až tak neprišlo (keďže vďaka face detection som s tým nemal problém), ale u videa bolo nemožné zachytiť viacerých ľudí ostrých.
Nízka HO vôbec nie je taká skvelá vec ako to z diskusií/recenzií vypadá…
Zmena 4: prestal som veriť tým ktorí tvrdia že M4/3 má malý snímač a preferujú APS-C kvôli “hrátkam s HO”, keďže zjavne nevedia o čom píšu
Pevné sklo som istú dobu používal takmer stále, no až neskôr (keď som si na kamošovej svadbe zobral do rúk zrkadlovku so svetelným zoomom) som si uvedomil aké je to pohodlné:
- foťák so svetelným zoomom je omnoho väčší a ťažší; a to ani nebýva až taký svetelný
- na zoomovanie objektívom je navyše nutná ďalšia ruka
- u veľkého foťáku je už nutné používať hľadáčik, lebo držať ho len tak v rukách je nepríjemné
- no cez hľadáčik sa nedá využiť detekcia tvárí, ktorá je na fotenie ľudí najpohodlnejšia
- fotenie cez hľadáčik je obmedzujúcejšie (treba sa hýbať s foťákom, čo sa nie vždy dá)
- zoomovanie vzďaľovaním/približovaním foťáku sa síce na prvý pohľad zdá limitujúce
- no u kratšieho skla pri fotení v miestnostiach viac netreba
- a je to omnoho prirodzenejšie, pohodlnejšie a kreatívnejšie
Zmena 5: prestal som túžiť po svetelnom zoome
Vďaka tomu že mám bezzrkadlovku, u mňa vyhráva pevné sklo na celej čiare (u zrkadloviek by to bolo iné: kratšie APS-C sklá sa moc nevyrábajú, alebo sú veľké a “zoomovanie” s nimi nie je až také pohodlné).
Chápem prečo “hľadáčik-pozitívny” fotografi preferujú svetelné zoomy. U profíkov (fotenie vo väčších priestoroch keď sa nemôžu priblížiť) je to prakticky nutnosť, ale pre mňa zatiaľ nemajú žiaden význam.
Vylepšenia v E-P3
Po foťákoch spomínaných v predchádzajúcich článkoch som sa po vydaní E-P3 odhodlal na jeho kúpu (rozdiely popisujem v článku: Sú novšie foťáky lepšie? Časť 4: E-P3 vs E-P1), od ktorej som si pôvodne sľuboval (vďaka novému procesoru) hlavne odstránenie problémov s “modrým šumom” u žiarovkového osvetlenia a bol som zvedavý na zrýchlené zaostrovanie.
Najväčšou prednosťou E-P3 bolo podľa recenzií najrýchlejšie zaostrovanie (AF-S).
No omnoho viac ma zaujal dotykový displej, vďaka ktorému sa mi zvýšilo pohodlie pri fotení.
Dotykové ovládanie
Na ľudí funguje detekcia tvárí dostatočne, vo väčšine situácií foťák zaostrí tam kde má. No občas sa stáva, že zaostrí inde. Vtedy to treba skúsiť ešte raz, alebo prepnúť zaostrovanie na bodové a prekomponovávať (čo vždy chvíľku trvá). U bodového zaostrovania sa síce dá nastaviť aj presný zaostrovací bod, ale to treba ešte zopár krát ťuknúť do tlačidiel a to sa mi chcelo len málokedy. Tak som v tomto prípade prekomponovával. S dotykovým displejom stačí jedno ťuknutie palcom na displej a hotovo. Zaostrovacia oblasť je nastavená. Teraz to niekedy robím už aj preventívne (ak si chcem byť istý), keďže to v podstate vôbec nezdržuje. No u foťákov bez dotykového displeja je to strašná otrava…
Zmena 6: prekomponovávanie považujem za najotravnejšiu vec na celom fotení
OLED displej
Už E-P1 mala kvalitný displej (hoci s menším rozlíšením), no až s E-P3 displejom som si uvedomil náreky diskutujúcich na nekvalitu displejov: keď som si chcel porovnať zábery zo zrkadlovky so svojimi, na jej obrazovke nebolo nič vidno. Ten kto sa sťažuje na nekvalitu displejov buď nevyskúšal aké sú displeje aktuálnych foťákov, alebo si kupuje len lowendy (kde tie displeje nie sú kvalitné už z princípu).
Fotenie s displejom teda už nie je žiaden problém (aj na slnku), naopak: oproti hľadáčiku umožňuje voľnosť v pohybe (pozri zmenu 5) a poskytuje dodatočné informácie (tie som popísal vo výhodách bezzrkadloviek).
Mimo fotenia s bleskom (čo nerobím: viď zmena 1) a s teleobjektívami je teda displej/EVF užitočnejší.
Zmena 7: hľadáčik u fotenia na kratšie vzdialenosti považujem za prežitok
Zrýchlenie
Okrem zrýchleného AF a ovládania sa zrýchlili aj ostatné reakcie (nabiehanie po zapnutí, zobrazenie výsledku po odfotení, reakcia na spúšť).
Táto kombinácia pohotovosti a pohodlia navyše spôsobila že:
- už ma foťák ničím nezdržuje
- až sa mi odvtedy začala zdať pevná 20-ka pomalá
- stratila sa posledná (pre mňa podstatná) výhoda zrkadloviek
- už som si istý že si žiadnu nekúpim a fotenie s nimi mi pripadá otravné
Zmena 8: zrkadlovky v dnešnej forme by ma len zdržovali; ďakujem, neprosím si!
Lepší WB
Zatiaľčo v E-P1 (a všetkých iných foťákoch čo poznám) má záber pri žiarovkovom osvetelní oranžový nádych, v E-P3 pribudla možnosť “keep warm colors”, ktorá pri nastavení “OFF” produkovala zábery veľmi podobné tomu ako som ich vnímal vlastným okom. U E-P1 som fotieval vždy do JPG/RAW a buď som nastavil žiarovkový WB (alebo iný, prípadne som aj priamo u nich natavil korekciu farieb), a potom som ešte dolaďoval výsledné farby v postprocessingu (bolo to nutné aj kvôli kompromisu v modrom šume). S E-P3 úplne stačil AutoWB so spomínaným nastavením a výsledné zábery už nebolo treba moc dolaďovať. Častokrát na to úplne stačil aj JPG (napr: zvýšenie kontrastu je bezproblémové, lebo nezvyšuje šum).
Veľmi rýchlo som si uvedomil, že nastavením správnych farieb už v JPG sa mi znižuje čas na dorábanie fotiek z RAW.
Nielen že je to neskôr pohodlnejšie, z RAW-u sa niekedy nedá docieliť požadovaný záber (buď si už naň presne nespomeniem, alebo sa to proste nedá tak presne nastaviť): presvedčil som sa o tom pri fotení stolného tenisu v hale, kedy sa mi z RAW-ov proste nepodarilo naladiť také reálne farby aké som dosiahol s “Custom WB”.
S E-P3 sa mi RAW hodil len málokedy, po kúpe E-P5 som si už RAW ani nezapol (len v kritických situáciách, pre istotu).
Zmena 9: prestal som byť závislý na RAW; o tých ktorí tvrdia opak si len myslím že nevedia ovládať svoj foťák
Vylepšenia v E-P5
Konkurenciaschopný snímač (a rýchlejšie AF-C + sériové snímanie)
U E-P3 som neskončil: vďaka turnaju (foteniu športu vo veľmi zlých podmienkach) som sa odhodlal na kúpu E-P5, o ktorej som vedel že má citeľne lepší snímač.
Zrýchlilo sa aj AF-C, ktoré síce nevyužívam (doteraz som ho využil len 2x), ale aspoň viem ako sa s ním fotí.
Už s E-P3 u mňa zrkadlovky nemali nádej (aj keď citeľne zaostávala v DR), po kúpe E-P5 už nemajú ani citeľne lepší senzor (ak nerátam nepotrebné megapixely). Z môjho pohľadu im zostali už len nevýhody…
Zmena 10: bezzrkadlovky stačia na všetko čo som kedy chcel fotiť
Rýchle a širšie svetelné sklo
Vybral som si set s pevnou 17-kou F/1.8 a hľadáčikom (ktorý som si chcel vyskúšať). Neľutujem. Paradoxne ma viac zaujala pevná 17-ka, ktorá hoci nie je až taká skladná, je vďaka rýchlejšiemu zaostrovaniu a širšiemu záberu omnoho použiteľnejšia ako (ostrejšia) Lumix 20-ka, ktorú som odvtedy vlastne takmer ani nepoužil (inak som ju používal skoro stále).
Zmena 11: preferujem funkcionalitu nad kvalitou (keďže tá je už dostatočná)
Prečo práve E-P5?
Vyhovuje mi “hranatý” tvar: keďže sa mi nechce nosiť nič navyše, potrebujem foťák ktorý sa mi vojde do vrecka a modely s hrbolom nad objektívom by sa už nevošli (len s pancake sklom). Mal som aj iné možnosti:
- Panasonic GX7: má lepší snímač (procesor) a je lacnejší
- a potom už len modely bez stabilizovného snímača, na ktorý som si už navykol
- Samsung NX300: má viac megapixelov, fázové ostrenie a lacnejšie objektívy
- Sony NEX6: získal by som okrem fázového ostrenia aj hľadáčik
Vyhral E-P5 kvôli stabilizácii, ktorá funguje aj pri videu, je účinnejšia ako tá predtým a má aj iné prednosti (detekcia panningu, funguje aj u makra, stabilizuje aj hľadáčik, …). Považujem ju za natoľko dôležitú, že som bol ochotný zaplatiť dvojnásobok v porovnaní s E-PL6, ktorá by mi inak tiež stačila.
Zmena 12: stabilizovaný snímač považujem za najlepšie riešenie
E-P5 v čase svojho vydania nebol ešte ideálny foťák pre mňa: nemal HDR ani EFSC (electronic 1st shutter curtain = elektronická prvá lamelu uzávierky).
Roztrasenie záberu uzávierkou
Objavili sa aj testy v ktorých bolo preukázané že jeho uzávierka spôsobuje problémy (zdvojené zábery) pri časoch okolo 1/200 s. No po určitej dobe sa funkcionalita EFSC implementovala firmwarom v E-M1 a neskôr aj v E-P5 a E-M10. Skutočne to funguje. Už to záber neroztrasúva.
(možno) Vďaka tomu, že sa zistilo že uzávierka môže spôsobovať citeľné problémy, začali si toho všímať aj recenzenti/používatelia a podľa diskusií/recenzií týmto trpí omnoho viac foťákov. Napríklad: D5300, D3300, D810, 70D, 6D, dokonca aj môj prvý RAW záber z 550D bol zrejme kvôli tomu roztrasený.
Menej ostré zábery u zrkadloviek ale spôsobujú aj iné problémy: nesprávne nastavený AF, nekompatibilita objektívov, už z princípu menšia presnosť fázového zaostrovania,
zmena 13: problémy zrkadloviek spôsobené uzávierkou, sklápaním zrkadla (a externým AF modulom) nie som ochotný tolerovať
Súhrn zmien
Ešte raz rekapitulácia toho čo CSC u mňa zmenili:
- vďaka výkonu snímača/objektívov už (takmer) nepoužívam blesk
- foťák so zlým ovládaním a veľkou hmotnosťou u mňa nemá šancu
- začal som si vážiť face detection
- prestal som veriť tým ktorí tvrdia že M4/3 má malý snímač a preferujú APS-C kvôli “hrátkam s HO” (zjavne nevedia o čom píšu)
- prestal som túžiť po svetelnom zoome
- prekomponovávanie považujem za najotravnejšiu vec na celom fotení
- hľadáčik u fotenia na kratšie vzdialenosti považujem za prežitok
- zrkadlovky v dnešnej forme by ma len zdržovali; ďakujem, neprosím si!
- prestal som byť závislý na RAW; o tých ktorí tvrdia opak si len myslím že nevedia ovládať svoj foťák
- bezzrkadlovky stačia na všetko čo som kedy chcel fotiť
- preferujem funkcionalitu nad kvalitou (keďže tá je už dostatočná)
- stabilizovaný snímač považujem za najlepšie riešenie
- problémy zrkadloviek spôsobené uzávierkou, sklápaním zrkadla (a externým AF modulom) nie som ochotný tolerovať
Záver
Bezzrkadlovky zmenili moje vnímanie kvalitných foťákov:
- je mi jasné že skutočná kvalita nezávisí len od veľkosti, ale aj od iných faktorov
- už mi nestačí aby mal foťák len kvalitný snímač a objektív, viem že aj ostatné parametre sú dôležité (pre mňa dokonca dôležitejšie)
- zrkadlovky už nepovažujem za nič výnimočné:
- ich principiálne nevýhody neignorujem, kedže viem že na ne existujú riešenia
- už ich vnímam len ako staršiu (prechodnú) generáciu foťákov na ceste k CSC
S každou novou bezzrkadlovkou sa vylepšujú ich možnosti, kvalita a použiteľnosť.
Naopak: čím viac toho o zrkadlovkách viem, tým viac problémov u nich nachádzam (a už žiadne výhody). Aj vylepšenia najnovších zrkadloviek vyzerajú vďaka nim nepodstatne: len doháňajú to čo bezzrkadlovky už zvládali (a navyše určité vlastnosti nedobehnú nikdy).
Jedno je ale isté: bezzrkadlovky spôsobili že o zrkadlovky už nemám záujem.
Presne tak. Nyni mam A77II + 16-50 f2,8 SSM ale pristi model bude zcela jiste bezzrcatko. Neco jako A7. Pravdou je ze popsane vyhody(az na velikost me SLT) ma A77II taktez a kdyz jsem zkousel svagrovu D5300 byl jsem docela rozladen a ,,zklaman”. Jak si clovek zvykne na kvalitni el. hledacek a vyhody s nim spojene nebude jiz v budoucnu kupovat fotak s optickym.
Proti 4/3 snimacum nic nemam ale pokud budu nekdy vbudoucnu kupovat fotoaparat za ctyricet tisic(spise vic 😉 ) tak to bude bud APS-C nebo FF.